Stretol sa so stovkami osudov ľudí z Ukrajiny

Na ružinovský miestny úrad denno-denne prichádzajú odídenci z Ukrajiny, ľudia, ktorí utiekli pred hrôzami vojny, akú my poznáme len z niekoľkominútových televíznych reportáží. Pomocnú ruku tu však nachádzajú aj Bielorusi, Azerbajdžanci, či Arménci. A napriek tomu, že Ružinov je obcou, v ktorej našlo útočisko najviac odídencov na celom Slovensku, nie sú to len štatistiky. Sú to reálni ľudia so skutočnými bolesťami, strachom, ale aj túžbou žiť tak normálne, ako sa len v ich situácii dá.

Okolo jeho kancelárie prejde každý, kto príde na miestny úrad. Ľuboš Halás má za sebou skúsenosti z práce v Policajnom zbore SR, kde pôsobil 25 rokov. Po vypuknutí vojny na Ukrajine, aj keď už v zbore nepracoval, ponúkol svoju pomoc pri práci s utečencami na oddelení Cudzineckej polície vo Vajnoroch. Bol v kontakte s prvými ľuďmi, ktorým sa podarilo opustiť Ukrajinu. Neskôr pracoval ako dobrovoľník v DK Ružinov, kde bolo prvotné útočisko pre utečencov. Potom mu ponúkli prácu na úrade MČ Ružinov, keďže ovládal jazyk a vedel sa s odídencami dohovoriť. Jeho manželka Olena pochádza z Kyjevskej oblasti. Spoznali sa pred šiestimi rokmi a manželmi sú tri a pol roka. Ešte pár dní pred vypuknutím vojny boli na Ukrajine. Dnes rozdáva cenné rady pre všetkých tých, ktorí sa kvôli vojne ocitli v Ružinove.

S akými otázkami či problémami za vami najčastejšie chodia ukrajinskí občania?

Je to rôzne. V rebríčku vedie asi pomoc pri umiestnení detí do škôl a škôlok. To je pre nich obrovský problém. Ale často sú to otázky spojené s nájdením vhodného ubytovania, v pomoci pri písaní rôznych žiadostí. Prichádzajú, keď potrebujú pomôcť pri hľadaní práce, alebo riešení bezprávia spojeného s výkonom práce, ak ju už majú. Častými sú aj problémy spojené s bankami, kedy im nechcú ich pracovníci akceptovať niektoré doklady kvôli založeniu účtu, alebo na pošte… Je toho omnoho viac. Niekedy sú to jednoduché otázky, ktoré sa týkajú parkovania, pokút, na začiatku vojny často riešili úplne základné veci – ako si zaobstarať stravu, oblečenie, kontakty na charitatívne organizácie…

Máte prehľad, koľkí vás od začiatku vojny na Ukrajine na úrade požiadali o pomoc?

Tak to naozaj netuším. Ale mnoho. Kroky odídencov smerujú na náš úrad aj preto, že majú za povinnosť na mesačnej báze sa u nás hlásiť. To je denne stovka aj viac ľudí. A mnohí z nich potrebujú poradiť, pomôcť, alebo sa proste len porozprávať, alebo vyžalovať, aby sa im uľavilo.

„Rukami“ vám za ten rok prešlo teda množstvo ľudských osudov. Sú medzi nimi aj také, ktoré neviete stále doslova dostať z hlavy?

Mnohí z nich boli priamo účastní hrôz vojny, čelili ponižovaniu, strachu o svoj život a životy svojich blízkych. Je ťažké sa odosobniť, ak oproti vám sedia dospelí ľudia a v beznádeji plačú, ak mladí ľudia hovoria o smrti svojich kamarátov, spolužiakov, ak v jeden deň vidíte v médiách bytový dom, ktorý bol zasiahnutý strelou a v jeho troskách zahynuli nevinní ľudia a na nasledujúci deň mi do kancelárie príde človek z toho mesta, z toho domu, ktorý povie, že medzi mŕtvymi sú jeho susedia, jeho známi…Áno, mám v hlave viacero veľmi emotívnych výpovedí ľudí, na ktoré nezabudnem asi nikdy v živote.

Ostávate s nimi v dlhodobejšom kontakte?

Odídenci sú povinní hlásiť sa na miestnom úrade každý mesiac, takže sa stretávame pravidelne. Mnohí si prídu iba splniť túto povinnosť, iní sa u mňa zdržia dlhšie, porozprávajú sa, poradia, vyžalujú sa… Niektorí z tých, ktorí odchádzajú ďalej, prípadne sa vracajú späť na Ukrajinu, sa prídu rozlúčiť. Človek potom cíti zvláštne prázdno. Nikdy totiž neviem, či ich ešte niekedy stretnem. Sú však medzi nimi aj takí, ktorých poznám už dávnejšie a vytvorili sme si medzi sebou už kamarátske vzťahy. S tými sa stretávam a navštevujem aj mimo práce.

Čo je podľa vašich skúseností pre odídencov z Ukrajiny najdôležitejšie, aby mimo svojho domova dokázali fungovať čo najnormálnejšie? Čo by mali urobiť ako prvé?

Ide o dve roviny – čo môžu urobiť oni a čo môžeme urobiť pre to my, aby sme im to umožnili. V prvom rade je to určite zvládnutie slovenského jazyka. To je alfa a omega zžitia sa s novým životom na Slovensku. Neznalosť jazyka spôsobuje, že človek časom môže cítiť frustráciu, uzatvára sa pred okolím, cíti sa byť nepotrebným… Alebo je „odsúdený“ iba na existenciu v svojom jazykovom prostredí, vo svojej úzkej komunite. Práve jazykových kurzov, ktoré by tak veľmi potrebovali, je však žalostne málo. Jazyková bariéra však priamo súvisí s problémom zamestnať sa. Potom vysokoškolsky vzdelaní ľudia sa často zamestnajú ako upratovačky, predavačky, ukrajinskí lekári u nás pracujú v kozmetických salónoch ako maséri, manikérky, pedikérky. Ukrajinci sú nám nesmierne podobní charakterovo aj emocionálne. Platná legislatíva im však stále neumožňuje žiť tak, akoby sa len presťahovali z jedného mesta do druhého.

Vaša práca je nielen časovo, ale určite aj psychicky náročná. Čo vám pomáha odosobniť sa od svojej práce a všetkých tých ťažkých osudoch a príbehov?

Pred pár mesiacmi som začal chodiť do práce pešo. Aby som si, ľudovo povedané, prevetral hlavu. Z Podunajských Biskupíc do Ružinova na úrad sú to slabé 3 km. Cestou mám kostol, a tak vždy, keď idem okolo neho, poprosím: „Bože, daj mi aj dnes, prosím, dostatok sily, viery, daj mi dostatok pokory, trpezlivosti, daj, aby som mohol aj dnes aspoň trochu týmto ľuďom pomôcť a dať im nádej. Častokrát si popri svojej práci spomeniem na kamaráta a bývalého kolegu, policajta Paľa, ktorého som vždy obdivoval za to, že nech mal v kancelárií akýkoľvek počet klientov, vždy som ho videl pokojného, usmiateho a pomáhajúceho. Toto mi vždy pomôže a núti ma zamyslieť sa, keď mi už dochádzajú sily. 

Najčítanejšie

Najčítanejšie